Aristokrat Artur Praznohlavskij de Eadem má majetku ponad hlavu. No ako sa vraví, s jedlom rastie chuť. A nielen to. K šťastiu mu chýba ešte aj nejaká vládna funkcia, prípadne titul. A to predsa nemôže byť problém.
Veď Durakovskij si vybavil funkciu vládneho radcu za peniaze, Oslovič si takto vybavil titul baróna. A Nadutovskij? V rámci svojho plánu, stať sa radcom, hostí u seba mladého Nravoviča, vládneho tajomníka, na ktorého slovo vraj dá jeho excelencia. Cieľ je jasný. Použiť mladého Vladimíra, ktorého pôvod je „pochybný”, a potom ho pekne krásne vykopnúť, ako sa to robí s chudobou. Lenže viac ako šanca získať funkciu radcu, rastie láska medzi Vladimírom a Ľubicou, neterou a dedičkou Praznohlavskeho.
Hru Hlavný bubeník napísal Alexander Duchnovič v roku 1852, no témy, ktoré v nej otvára, sú viac ako aktuálne. Veď prípady získať funkciu či titul nie najčestnejšími spôsobmi vidíme aj dnes. Láska dvoch mladých ľudí patrí stále k tým najčistejším citom. Úcta k rodičom je morálnym imperatívom. A rovnoprávnosť každého človeka, každého národa, dodnes nie je samozrejmosťou.
Inscenáciu Hlavný bubeník Divadlo Alexandra Duchnoviča uvádza ako poctu pri príležitosti 220. výročia narodenia národného buditeľa Rusínov, po ktorom je pomenované.
